Život Prešova
online
online
Obstojí Západ desať rokov po?
12.09.2011 Celý región
Nenávisť teroristov voči Amerike a Západu síce trvá, ale al-Káida a jej podobní trochu stratili na príťažlivosti.
Keď sa čínskeho premiéra Čou En Laia opýtali, čo súdi o Francúzskej revolúcii, ktorá sa odohrala pred vyše 180 rokmi, vyjadril sa zdržanlivo: ešte je zavčasu to posúdiť, povedal, a nemyslel to ako vtip. Zhodnotiť iba desať rokov po 11. septembri 2001 to, čo za sebou zanechal, je teda riskantné podujatie.
Vpečatenie obrazov
Inferno, ktoré sa odvíjalo priamo pred očami celého sveta, pôsobilo démonicky. Nielen preto, že útok zničil obe veže Svetového obchodného centra, finančnej ikony, zázraku techniky a symbolu amerického úspechu, ktorý sa týčil do neba.
Nielen preto, že teroristi zaútočili na Pentagon, ktorý stelesňoval bezkonkurenčnú vojenskú moc. (A keby lietadlo, ktoré sa vďaka odporu cestujúcich zrútilo v Pensylvánii, bolo bývalo narazilo do budovy Kongresu, ako pôvodne plánovali, tretí úder by zasiahol sídlo americkej demokracie.) Nielen preto, že nezraniteľnosť Ameriky sa zrútila ako domček z karát.
Bolo to aj preto, lebo apokalypsa naživo vyvolala traumu, strach a nabádala k odvete. Cieľom al-Káidy bolo dostať Spojené štáty do sebazničujúcej civilizačnej vojny s celým islamským svetom, radikalizovať mladých moslimov a v čo najväčšej miere ich zapojiť do džihádu, svätej vojny proti „Veľkému Satanovi“.
A hoci sa to teroristom celkom nepodarilo, predsa Spojené štáty pod vplyvom šíriaceho sa pocitu ohrozenia nielen zasiahli v Afganistane, ale pustili sa aj do problematickejšej vojny v Iraku, pričom americké inštitúcie sa dopustili mučenia i ďalších činov, ktoré boli v rozpore s ústavnými princípmi.
„Hanbím sa za to, že moja vlastná panika prevážila nad úsudkom,“ hovorí dnes britsko-americký žurnalista Andrew Sullivan. Podobne ako väčšinu Američanov ho ovládol strach z toho, že z Iraku vybaveného zbraňami hromadného ničenia príde ešte väčšia pohroma.
Koniec demokratického pokroku
Útoky na Ameriku nalomili tú dejinnú líniu, ktorá sa začala črtať na konci strastiplného 20. storočia. Myšlienka demokracie si vtedy získavala uznanie, rástol počet krajín, kde sa uplatňovala sloboda prejavu, politická pluralita, uskutočňovali sa voľby.
Existovali, samozrejme, veľké problémy ako chudoba, epidémie či devastácia životného prostredia, ale predsa sa črtala nádej, že globálne pomery by sa mohli postupne zlepšovať. Po jedenástom septembri sa desiatky štátov museli sústrediť na iné priority, vynakladať viac prostriedkov na domáce opatrenia i medzinárodnú spoluprácu, či už išlo o bezpečnosť, alebo financie.
V prvých chvíľach Američania zareagovali obdivuhodne. Napriek šoku sa politici i jednoduchí občania rýchlo zmobilizovali a pomáhali si, všade bolo cítiť obrovskú emocionálnu podporu. Moment národného zjednotenia bol neobyčajne silný. Operáciu v Afganistane vnímali ľudia ako akciu, ktorá má eliminovať teroristickú hrozbu do budúcnosti. Lídri dávali najavo, že nejde o vojnu s islamom.
Prezident Bush sa zúčastnil hneď v prvých dňoch v spoločnosti islamských duchovných na modlitbách, neskôr bosý navštívil ich mešitu. Verejnosť sa stala citlivejšia voči možným ohrozeniam.
Postupne sa prebudoval systém vnútornej bezpečnosti, čo už však prinieslo určité rozpory: ako prijať také opatrenia, ktoré by ochraňovali obyvateľov, a zároveň si v sťažených podmienkach zachovať charakter slobodnej otvorenej spoločnosti?
Potom prišla invázia v Iraku, ktorá Američanov rozdelila. USA vedeli vyhrať vojnu, mali však problémy vyhrať aj mier. Mnohým sa nepáčil ani spôsob vedenia vojny, ani jeho výsledky, ani prvky unilateralizmu v americkej zahraničnej politike, ani to, že sa narušili vzťahy medzi časťou Európy a Spojenými štátmi. A prišli ďalšie útoky – v Madride, Londýne a inde
Londýn to zvládne
Londýn, júl 2005. Útok na dopravné uzly, roztrhané telá, tváre znetvorené na nepoznanie, bezmocní rodičia malých detí. A napriek tomu všetkému vzdor odhodlaného národa, ktorého hlavné mesto deň predtým zvíťazilo v súťaži o usporiadanie olympiády v roku 2012.
„Nemôžeme odvrátiť náš vlastný 11. september, ale je v našich rukách, ako naň budeme reagovať,“ napísali jedny britské noviny. A reagovali bez paniky a hystérie, dôstojne, ale aj profesionálne. Zdravotníci i policajti boli pripravení.
Obyvateľom sa v pamäti vynárali nálety nacistickej Luftwaffe i bombové atentáty Írskej republikánskej armády. Jednému z nich zatelefonoval starý otec, ktorý mu pripomenul správanie Londýnčanov počas druhej svetovej vojny a povedal mu, nech len pekne ide do práce. Niežeby sa ľudia nebáli – ale nechceli rezignovať, stiahnuť sa. Život musí bežať ďalej, zvládneme to, hovorili Londýnčania.
Teroristi naznačovali, že sa nehodlajú zastaviť v Londýne. Ako potenciálne terče sa spomínali Taliansko a Dánsko, Poľsko a Nemecko, ale aj Francúzsko, a bývalý šéf českej vojenskej tajnej služby pripustil útok teroristov na Prahu. Keďže v Londýne v tom čase žilo a pracovalo okolo 20-tisíc ľudí zo Slovenska, priblížilo sa to všetko vlastne aj k nám.
Vtedajší primátor mesta Ken Livingstone oslovil páchateľov vo verejnom posolstve: „Viem, že sa nebojíte vzdať sa svojich životov v mene toho, aby ste ich mohli vziať iným. Viem však tiež, čoho sa obávate: že nedosiahnete váš dlhodobý cieľ – zničiť našu slobodnú spoločnosť.“
A to sa vám nepodarí, povedal, aj po vašich zbabelých útokoch uvidíte, ako k nám do Londýna budú prichádzať ľudia z celého sveta, aby si splnili svoj sen a rozvinuli svoj potenciál. Aj keby ste pozabíjali ešte mnohých z nás, nezastavíte to.
Svet sa zmenil. Ale ako?
Od 11. septembra sa svet bezpochyby zmenil. Nie však spôsobom, ako si predstavoval Bin Ládin, ktorý to už ďalej neovplyvní. Huntingtonovská zrážka civilizácií sa nekonala. Nenávisť teroristov voči Amerike a Západu, ktorý vnímajú ako materialistický a bezverecký (kresťanstvo ani judaizmus nie sú pre nich ozajstnou vierou) síce trvá, ale al-Káida a jej podobní trochu stratili na príťažlivosti.
Vďaka „arabskej jari“ a následným politickým zmenám sú viaceré islamské politické prúdy pripravené vstúpiť aj do priestoru tradičnej politiky, napríklad do parlamentných volieb – a i keď ešte nikto nevie povedať, ako to dopadne, je to zmena.
Terorizmus nezmizol z mapy sveta a hoci sa Spojené štáty i krajiny Európskej únie i ďalšie štáty dokážu proti nemu lepšie brániť, ani dnes nemožno vylúčiť ďalšie útoky vrátane tých najstrašnejších. A predsa tento jav prekryli iné výrazné udalosti – ekonomická kríza, vzostup Číny, ekologické pohromy.
Majú dnes, po desiatich rokoch, obyvatelia Západu väčší pocit bezpečia? Pokiaľ ide o predvídateľné postupy teroristov, azda áno, aj keď sa môžeme pýtať, za akú cenu. No za rohom striehnu ďalšie temné hrozby, ako sme videli v Nórsku. Zlo, a to nie v metafyzickej, ale konkrétnej podobe, je tu stále s nami.
Nádej, že sa s tým dokážeme vyrovnať, môže byť väčšia v prípade, ak Západ obstojí v zásadnejšej súťaži, vo väčšom spore s inými, autokratickejšími režimami: ako civilizačný model, ako typ spoločenského usporiadania. Otázka, či a ako k tomu prispievame aj my doma na Slovensku, nie je iba rétorická.
Martin Bútora (1944)
je sociológ, bývalý veľvyslanec v Spojených štátoch amerických a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky.
Keď sa čínskeho premiéra Čou En Laia opýtali, čo súdi o Francúzskej revolúcii, ktorá sa odohrala pred vyše 180 rokmi, vyjadril sa zdržanlivo: ešte je zavčasu to posúdiť, povedal, a nemyslel to ako vtip. Zhodnotiť iba desať rokov po 11. septembri 2001 to, čo za sebou zanechal, je teda riskantné podujatie.
Vpečatenie obrazov
Inferno, ktoré sa odvíjalo priamo pred očami celého sveta, pôsobilo démonicky. Nielen preto, že útok zničil obe veže Svetového obchodného centra, finančnej ikony, zázraku techniky a symbolu amerického úspechu, ktorý sa týčil do neba.
Nielen preto, že teroristi zaútočili na Pentagon, ktorý stelesňoval bezkonkurenčnú vojenskú moc. (A keby lietadlo, ktoré sa vďaka odporu cestujúcich zrútilo v Pensylvánii, bolo bývalo narazilo do budovy Kongresu, ako pôvodne plánovali, tretí úder by zasiahol sídlo americkej demokracie.) Nielen preto, že nezraniteľnosť Ameriky sa zrútila ako domček z karát.
Bolo to aj preto, lebo apokalypsa naživo vyvolala traumu, strach a nabádala k odvete. Cieľom al-Káidy bolo dostať Spojené štáty do sebazničujúcej civilizačnej vojny s celým islamským svetom, radikalizovať mladých moslimov a v čo najväčšej miere ich zapojiť do džihádu, svätej vojny proti „Veľkému Satanovi“.
A hoci sa to teroristom celkom nepodarilo, predsa Spojené štáty pod vplyvom šíriaceho sa pocitu ohrozenia nielen zasiahli v Afganistane, ale pustili sa aj do problematickejšej vojny v Iraku, pričom americké inštitúcie sa dopustili mučenia i ďalších činov, ktoré boli v rozpore s ústavnými princípmi.
„Hanbím sa za to, že moja vlastná panika prevážila nad úsudkom,“ hovorí dnes britsko-americký žurnalista Andrew Sullivan. Podobne ako väčšinu Američanov ho ovládol strach z toho, že z Iraku vybaveného zbraňami hromadného ničenia príde ešte väčšia pohroma.
Koniec demokratického pokroku
Útoky na Ameriku nalomili tú dejinnú líniu, ktorá sa začala črtať na konci strastiplného 20. storočia. Myšlienka demokracie si vtedy získavala uznanie, rástol počet krajín, kde sa uplatňovala sloboda prejavu, politická pluralita, uskutočňovali sa voľby.
Existovali, samozrejme, veľké problémy ako chudoba, epidémie či devastácia životného prostredia, ale predsa sa črtala nádej, že globálne pomery by sa mohli postupne zlepšovať. Po jedenástom septembri sa desiatky štátov museli sústrediť na iné priority, vynakladať viac prostriedkov na domáce opatrenia i medzinárodnú spoluprácu, či už išlo o bezpečnosť, alebo financie.
V prvých chvíľach Američania zareagovali obdivuhodne. Napriek šoku sa politici i jednoduchí občania rýchlo zmobilizovali a pomáhali si, všade bolo cítiť obrovskú emocionálnu podporu. Moment národného zjednotenia bol neobyčajne silný. Operáciu v Afganistane vnímali ľudia ako akciu, ktorá má eliminovať teroristickú hrozbu do budúcnosti. Lídri dávali najavo, že nejde o vojnu s islamom.
Prezident Bush sa zúčastnil hneď v prvých dňoch v spoločnosti islamských duchovných na modlitbách, neskôr bosý navštívil ich mešitu. Verejnosť sa stala citlivejšia voči možným ohrozeniam.
Postupne sa prebudoval systém vnútornej bezpečnosti, čo už však prinieslo určité rozpory: ako prijať také opatrenia, ktoré by ochraňovali obyvateľov, a zároveň si v sťažených podmienkach zachovať charakter slobodnej otvorenej spoločnosti?
Potom prišla invázia v Iraku, ktorá Američanov rozdelila. USA vedeli vyhrať vojnu, mali však problémy vyhrať aj mier. Mnohým sa nepáčil ani spôsob vedenia vojny, ani jeho výsledky, ani prvky unilateralizmu v americkej zahraničnej politike, ani to, že sa narušili vzťahy medzi časťou Európy a Spojenými štátmi. A prišli ďalšie útoky – v Madride, Londýne a inde
Londýn to zvládne
Londýn, júl 2005. Útok na dopravné uzly, roztrhané telá, tváre znetvorené na nepoznanie, bezmocní rodičia malých detí. A napriek tomu všetkému vzdor odhodlaného národa, ktorého hlavné mesto deň predtým zvíťazilo v súťaži o usporiadanie olympiády v roku 2012.
„Nemôžeme odvrátiť náš vlastný 11. september, ale je v našich rukách, ako naň budeme reagovať,“ napísali jedny britské noviny. A reagovali bez paniky a hystérie, dôstojne, ale aj profesionálne. Zdravotníci i policajti boli pripravení.
Obyvateľom sa v pamäti vynárali nálety nacistickej Luftwaffe i bombové atentáty Írskej republikánskej armády. Jednému z nich zatelefonoval starý otec, ktorý mu pripomenul správanie Londýnčanov počas druhej svetovej vojny a povedal mu, nech len pekne ide do práce. Niežeby sa ľudia nebáli – ale nechceli rezignovať, stiahnuť sa. Život musí bežať ďalej, zvládneme to, hovorili Londýnčania.
Teroristi naznačovali, že sa nehodlajú zastaviť v Londýne. Ako potenciálne terče sa spomínali Taliansko a Dánsko, Poľsko a Nemecko, ale aj Francúzsko, a bývalý šéf českej vojenskej tajnej služby pripustil útok teroristov na Prahu. Keďže v Londýne v tom čase žilo a pracovalo okolo 20-tisíc ľudí zo Slovenska, priblížilo sa to všetko vlastne aj k nám.
Vtedajší primátor mesta Ken Livingstone oslovil páchateľov vo verejnom posolstve: „Viem, že sa nebojíte vzdať sa svojich životov v mene toho, aby ste ich mohli vziať iným. Viem však tiež, čoho sa obávate: že nedosiahnete váš dlhodobý cieľ – zničiť našu slobodnú spoločnosť.“
A to sa vám nepodarí, povedal, aj po vašich zbabelých útokoch uvidíte, ako k nám do Londýna budú prichádzať ľudia z celého sveta, aby si splnili svoj sen a rozvinuli svoj potenciál. Aj keby ste pozabíjali ešte mnohých z nás, nezastavíte to.
Svet sa zmenil. Ale ako?
Od 11. septembra sa svet bezpochyby zmenil. Nie však spôsobom, ako si predstavoval Bin Ládin, ktorý to už ďalej neovplyvní. Huntingtonovská zrážka civilizácií sa nekonala. Nenávisť teroristov voči Amerike a Západu, ktorý vnímajú ako materialistický a bezverecký (kresťanstvo ani judaizmus nie sú pre nich ozajstnou vierou) síce trvá, ale al-Káida a jej podobní trochu stratili na príťažlivosti.
Vďaka „arabskej jari“ a následným politickým zmenám sú viaceré islamské politické prúdy pripravené vstúpiť aj do priestoru tradičnej politiky, napríklad do parlamentných volieb – a i keď ešte nikto nevie povedať, ako to dopadne, je to zmena.
Terorizmus nezmizol z mapy sveta a hoci sa Spojené štáty i krajiny Európskej únie i ďalšie štáty dokážu proti nemu lepšie brániť, ani dnes nemožno vylúčiť ďalšie útoky vrátane tých najstrašnejších. A predsa tento jav prekryli iné výrazné udalosti – ekonomická kríza, vzostup Číny, ekologické pohromy.
Majú dnes, po desiatich rokoch, obyvatelia Západu väčší pocit bezpečia? Pokiaľ ide o predvídateľné postupy teroristov, azda áno, aj keď sa môžeme pýtať, za akú cenu. No za rohom striehnu ďalšie temné hrozby, ako sme videli v Nórsku. Zlo, a to nie v metafyzickej, ale konkrétnej podobe, je tu stále s nami.
Nádej, že sa s tým dokážeme vyrovnať, môže byť väčšia v prípade, ak Západ obstojí v zásadnejšej súťaži, vo väčšom spore s inými, autokratickejšími režimami: ako civilizačný model, ako typ spoločenského usporiadania. Otázka, či a ako k tomu prispievame aj my doma na Slovensku, nie je iba rétorická.
Martin Bútora (1944)
je sociológ, bývalý veľvyslanec v Spojených štátoch amerických a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky.
0
www.ZIVOTPO.sk
